diplodok

Úvod | Databáze prací | Vyhledávání | Odkazy

Vkládání dokumentů
Univerzita
Fakulta
Katedra
Obor
Jazyk
Typ práce
Název
Název upřesnující
Název anglický
Jméno autora
Přijmení autora
Rodné příjmení autora
Vedoucí práce
Rok obhajoby
Počet stran
Přílohy
Typ přílohy
Místo uložení
Klíčová slova
Klíčová slova anglicky
Anotace	Operné dielo Richarda Straussa zahŕňa 15 diel, ktoré vznikli v časovom rozmedzí viac ako päťdesiatich rokov (1887 – 1941). Tieto diela sa vyznačujú odlišnosťami po stránke námetovej, ako aj po stránke dramatickej a hudobnej. Prvé diela Guntram (1894) a Feuersnot (1901) vychádzali z hudobnej drámy R. Wagner. Vlastný štýl si Strauss vytvoril v operách Salome (1905) a Elektra (1909), ktoré šokovali svojim expresívnym výrazom i odvážnou harmóniou. Preexponovanosť hudobnej i výrazovej stránky v týchto dielach mala napokon za následok príklon k „mozartoveskej“ inšpirácii skladateľa v nasledujúcej opere – Der Rosenkavalier (1911), ktora z hľadiska formy a dramatickej štruktúry vykazovala tzv. reštauratívne tendencie, aplikovala „klasické“ princípy, pričom na tomto skladateľovom smerovaní mal nemalý podiel jeho libretista Hugo von Hofmannsthal (1874-1929). Opera Ariadna na Naxe (1912/1916) bola vo svojej prvej verzii experimentom spájajúcim operné a činoherné divadlo, pričom jej koncepcia spája wagnerovské štýlové elementy a klasický štýl, inšpirovaný predovšetkým Mozartom. V nasledujúcich operách Strauss zhudobnil najrôznejšie námety: Frau ohne Shatten (1919) vychádzala z tradície nemeckej rozprávkovej opery. Intermezzo (1924) prináša autobiografický námet zo súčasnosti. Vo viacerých dielach sa Strauss venoval mytologickým námetom: Die ägyptische Helena (1928), Daphne /1938), Die Liebe der Danae (1944/1952). Reštauratívne tendencie sa opäť prejavili v operách Die schweigsame Frau (1935) a Capriccio (1942), čiastočne v lyrickej komédii Arabella (1933). Die schweigsame Frau je koncipovaná podľa vzoru klasickej buffy, pričom spája tendencie s osobitými Straussovým harmonickým štýlom. Capriccio je konverzačnou komédiou zaoberajúcou sa večným sporom o vzťahu slova a hudby, pričom z hľadiska hudobnej koncepcie je „kompendiom“ klasických hudobných foriem. Reštauratívne tendencie, ktoré v jednotlivých dielach skladateľa evidujeme vo väčšej či menšej miere, sa prejavili predovšetým v oblasti hudobnej formy, a to hlavne využívaním klasických princípov výstavby, čiastočne aj v oblasti melodiky. Straussove postupy pri vytváraní motívov a tém podliehajú klasickým pravidlám stavby melódie, reštauratívne tendencie sa prejavujú hlavne v oblasti motovicko-tematickej práce, teba pri následnom rozvíjaní motivického materiálu, čo jednotlivé inšpiračné línie – „wagnerovskú“ a „mozartovskú“ zásadným spôsobom odlišuje. Harmonický jazyk, ktorý Straussa preslávil, skladateľ využíva v súlade predovšetkým s výrazovými požiadavkami konkrétneho diela, pričom uprednostňuje tóniny chromatickej terciovej príbuznosti, ktorými často v rámci klasickej harmonickej kadencie nahrádza jednotlivé doškálne akordy. Jednotlivé štýlové, hudobné, či výrazové elementy Strauss citlivým spôsobom spája v mimoriadne originálny celok, ktorý napriek rôznym inšpiračným zdrojom nesie výraznú pečať skladateľovej osobnosti.
Anotace anglicky
Soubory	Žádné záznamy...